Najväčšou vojenskou operáciou v Európe po 2. svetovej vojne bola paradoxne invázia vojsk spojeneckých krajín do vtedajšieho Československa.
V noci z 20 na 21. augusta vstúpili vojská armád Varšavskej zmluvy, čo bolo spoločenstvo krajín pod vplyvom Sovietskeho zväzu s poslaním spoločnej obrany, na územie Československa.
Aj keď za dátum samotnej invázie sa považuje 21. august, prvé vojská sa na naše územie dostali už deň predtým, aby pripravili zázemie na rýchly a hlavne neočakávaný vpád. Celkovo invazné vojská mali silu viac ako 750000 vojakov, 800 lietadiel, 6300 tankov a 2000 delostreleckých jednotiek.
Dôvody "vstupu spojeneckých vojsk"
Z historického pohľadu po druhej svetovej vojne patrilo Československo pod vplyv Sovietskeho zväzu. Na rozdiel od niektorých ostatných socialistických krajín, kde vládnucou stranou boli komunisti, v Československu prebiehal proces reformácie pod vedením Alexandra Dubčeka. Hovorilo sa o takzvanom socializme s ľudskou tvárou.
Tento proces tzv. Pražskej jari však nebol po vôli vtedajšiemu ústrednému výboru ZSSR, ktoré sa obávalo zníženiu vplyvu a to nielen v Československu ale aj v ostatných okolitých socialistických krajinách. Preto bolo prijaté rozhodnutie o vstupe vojsk, ktorá bola označovaná ako internacionálna pomoc proti radikálnym kapitalistickým živlom.
Formálne komunistickí pohlavári lojálni Brežnevovi odovzdali pozývací list, čím sa zároveň so závermi predchádzajúcej konferencie (3. augusta v Bratislave) akoby legalizovala invázia samotná. Z tohto pohľadu to bola vlastne operácia na ochranu socialistického zriadenia.
Vstup do Československa
Pred polnocou začali vstupovať na naše územie vojská ostatných krajín Varšavskej zmluvy. Boli rozdelené na tri hlavné skupiny podľa smeru útoku. Rozhodujúci bol moment prekvapenia.
Kým na územie postupne prenikali armády Sovietskeho zväzu, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarska, Poľska a Bulharska, výsadkári obsadili strategické letisko. Inváziu odsúdilo iba Rumunsko, vďaka čomu veľkú popularitu získal budúci diktátor Nicolae Ceaușescu.
Kým v noci zasadal Ústredný výbor komunistickej strany Československa, vojská postupovali a postupne zaberali strategické pozície. Na čiastočný odpor sa dali obyvatelia, ktorí sa snažili dezorientovávať postup armád napríklad aj otáčaním smerových tabúľ alebo úmyselnou navigáciou zlým smerom.
Koniec nádejám na reformu
Československá armáda s ochromeným velením prakticky nebola schopná rýchlo a dostatočne reagovať. Rovnako nijako nereagovali ani vtedajšie západné krajiny, ktorí nechceli rozpútať ďalší vojenský konflikt.
Protesty v uliciach boli potlačené a v Československu sa naši bratia usídlili na dlhé roky. Zmena prišla až po revolúcii a posledný vojenský transport z územia Československa odišiel 19. júna 1991.
Vzhľadom k odporu a napätiu, ktoré vládlo v prvých dňoch si vojenská intervencia vyžiadala „iba“ 137 obetí z radu civilného obyvateľstva. No celkový počet obetí komunistického vládnutia v nasledujúcich rokoch bol neporovnateľne vyšší.
Ďalšie informácie nájdete na:
- https://sk.wikipedia.org/wiki/Vp%C3%A1d_vojsk_Var%C5%A1avskej_zmluvy_do_%C4%8Cesko-Slovenska
- https://sk.wikipedia.org/wiki/Pra%C5%BEsk%C3%A1_jar
Zdroj: Wiki